Ak sa nám v prítomnosti niečo „jasne ujasní“, máme tendenciu tvrdo stáť na svojom,… ako na objektívnom poznaní.
Človek by mal v sebe odhaľovať a dešifrovať hmlisté, zhustené, nedobroprajné komunikačné miesta, ktoré však nevznikajú z dôvodu negatívnych, nepríjemných emócií (ako sú hnev, roztrpčenosť, sklamanie, urazenie, dotknutie,… ), ale z dôvodu straty citu a kontaktu počas konfrontácie s danou osobou a situáciou.
Takéto miesta vznikajú z rôznych dôvodov, napríklad:
Nedostatok sebavedomia, nízka vitalita, interpretáciou skreslená realita, neznalosť a neskúsenosť bránia, aby zdravý strach v človeku rozprúdil chuť s nepríjemnosťami sa hravo popasovať.
Neakceptovaný konštruktívny strach však začne „žiť vlastným životom“ a postupne sa mení na démonický. Pohlcuje, dezorientuje, paralyzuje človeka v prirodzených, život neohrozujúcich situáciách. Vytvára pamäťovú stopu, ktorá spôsobí, že sa človek začne cítiť oddelený od vonkajšieho sveta, vyčlenený.
Z tohto dôvodu vzniká u človeka silné emočné energetické pole, prezentované „jasným postojom“, ktoré ho nestimuluje ku konštruktívnej konfrontácii, ale ho izoluje od prítomnej reality. Túto vyhodnocuje ako ohrozenie a spúšťa program pre „likvidáciu predátora“, nech je to hoci aj vlastné dieťa, priateľ, rodič, šéf, spoločnosť,… alebo on sám. Ináč povedané – dostane sa do zúženého stavu vedomia, na základe ktorého koná skratovo, hrubo, deštrukčne… bez lásky – nedobroprajne.
Následne nastáva energetické vitálne vybitie, pesimizmus, dezilúzia, citové otupenie, priepastná introvertnosť,…
Tento stav sa snaží zvládnuť pomocou racionálneho postoja, čo sa mu spočiatku viac menej darí. Takýto prístup však neakceptuje jeho pocity a city, ktoré sú potláčané a vytesňované. Postupne sa stáva duševne chudokrvným v tej oblasti, v ktorej sa nedokáže konštruktívne konfrontovať. Následne vzniká „nejaká“ choroba a neskôr mu už nepomôže ani „tabletka“.
Výrazne sa mu znižuje kvalita života.